Cesta na pódium

26. 11. 2025 Máme medzi sebou strieborného medailistu Amatérskej Olympie v kulturistike.



Získať tituly majstra Slovenska a vicemajstra sveta v naturálnej kulturistike, ako aj bezpočet ďalších medailí na medzinárodných súťažiach, je nielen o svaloch a tréningu. Je to výsledok rokov tvrdej disciplíny, odriekania a absolútneho sústredenia na cieľ, ktorý si väčšina ľudí ani nedokáže predstaviť. 

Náš kolega Peter Socha sa tento rok postavil na pódium medzi najlepších športovcov prestížnych súťaží Európskeho kontinentu: Amatérska Olympia v Miláne a EVLS v Prahe. A domov si z každej odniesol krásne druhé miesto. Úspech, ktorý si zaslúži rešpekt.

Poďme si predstaviť nášho kolegu nielen ako profesionála s disciplínou a výkonom, ale aj ako človeka s hodnotami, cieľmi a životným príbehom formou krátkeho rozhovoru.

Predstavte sa nám ako športovec – kulturista ľuďom, ktorý vás ešte nepoznajú

Volám sa Peter Socha, aktuálne mám 41 rokov a pracujem pre spoločnosť DONAUCHEM s.r.o. ako Business Development Manager. 

Ako dieťa som bol ľavý na kolektívne športy. Vždy som bol príliš chudý a ťažko som naberal na váhe. Môj otec mal skúsenosti s dvíhaním činiek a tieto vlohy zdedil po ňom. A tak som sa kulturistike začal venovať aj ja.
Až do mojich 30-tich rokov som sa kulturistike venoval iba pre seba. Potom nastal zlom, začal som súťažiť a ísť za svojimi cieľmi a snami. Kulturistika mi pomohla sa stať fyzicky a mentálne silnejšou osobnosťou a nikdy sa nevzdávať. 

A tak, ako pristupujem k príprave na súťaž - disciplinovane, zodpovedne a na 100%, rovnakým spôsobom pristupujem aj k práci a k bežnému životu.

Aké boli Vaše začiatky?

Cvičeniu s činkami sa venujem od svojich 17-tich rokov. Do posilňovne ma vtedy priviedol spolužiak zo strednej školy. V tom čase som nemal žiadne skúsenosti s cvičením, bol to taký pokus-omyl. Pamätám si, ako som si naložil príliš veľkú záťaž na výpony na lýtka a na druhý deň som nevedel prísť ani do školy.

Počas štúdia na Vysokej škole sa už posilňovanie stalo mojou vášňou. Začal som prvý krát riešiť aj stravu, no pojem kalórie a makronutrienty boli pre mňa stále veľké neznáme. Internet v tom čase bol obmedzený, a preto sme s kamarátmi čerpali najviac skúsenosti z časopisu Muscle & Fitness. 

Keď mi kolegyňa, s ktorou som chodieval cvičiť, povedala, že mám veľmi dobrú genetiku a stavbu tela, začal som vážne uvažovať o súťaži. V tom čase som mal už síce 30 rokov, ale kamarát s trénerským kurzom ma pripravoval na moju prvú súťaž. V Kolárove na Slovensku som sa umiestnil na 11. mieste zo 14 pretekárov a následne v Tatabányi v Maďarsku na 5. miesto zo 7 pretekárov. 

Potom som si dal 2 roky pauzu. Na súťažné pódium som sa vrátil pred 10. rokmi a odvtedy to ťahám so súťažnou kulturistikou do dnes.

Čo bolo na Vašej športovej ceste najťažšie?

Najťažšie na mojej športovej ceste boli začiatky – naučiť sa nielen manažovať svoj vlastný čas a skĺbiť kulturistiku s pracovným a osobným životom, ale hlavne nastaviť si hlavu tak, aby som to nevzdal za žiadnych okolností. 

Tento šport je viac mentálny ako fyzický, a to sa ukáže najmä v pred-súťažnej príprave. Vtedy je človek hladný, unavený a vyčerpaný. Motivácia nepomáha, iba disciplína. Ja som veľký jedák a bolo ťažké na začiatku si odopierať jedlo z taniera. 

Ako vyzerala Vaša príprava na majstrovstvá Európy?

Samotná príprava na súťaž je rozdelená do dvoch fáz - naberacia fáza a pred-súťažná diéta. Nedá sa ale povedať, že príprava trvá iba niekoľko mesiacov pred samotnou súťažou. Ak sa chce človek venovať súťažnej kulturistike, musí sa stať jeho životným štýlom 7/365 dní.

V naberacej fáze mám režim voľnejší. V strave sa riadim Paretovým pravidlom 80/20: 80% čistá strava a 20% na čo mám chuť, napr. burger, pizzu a domáce koláčiky od maminy. 
V pred-súťažnej fáze, cca 4-5 mesiacov, je režim už 100% striktný. Jedlo si varím a krabičkujem podľa stanovených hodnôt makronutrientov (t.j. bielkovín, sacharidov a tukov), nevynechám ani jeden tréning, ani jedno kardio a snažím sa nezanedbávať ani regeneráciu (strečing, masáže, spánok). 

A ako vyzeral Váš typický deň počas prípravy?

Do DONAUCHEM-u v Senci dochádzam z Nitry, a tak vstávam o 5:00 ráno. Prácu v kancelárii končím väčšinou okolo 15:30 a hneď po práci idem na tréning. Po tréningu mávam kardio 20 minút a postupne sa až na 45 minút. 
Po príchode domov si pripravujem jedlo do krabičiek na nasledujúci deň, aby sa mi nestalo, že ostanem bez jedla. Spávať chodím väčšinou okolo 22:30-23:00. 

Od leta tohto roku začal pôsobiť aj ako fitness tréner, a tak po svojom tréningu sa venujem klientom – ich jedálničkom a tréningovým plánom. 
Ak mám „home office“, tak mávam svoj tréning už ráno o 5:30. Následne vybavím pracovné náležitosti pre DONAUCHEM a večer riešim už len klientov. 

Ako vnímate 2. miesto – ako úspech alebo výzvu na posun ďalej?

Tohto roku som sa pod záštitou asociácie NPC zúčastnil dvoch prestížnych Európskych súťaží, a to Olympia Amateur Italy a EVLS Prague. Na oboch súťažiach som získal 2. miesto v kategórii „Bodybuilding middleweight“, čo znamená do hmotnostnej kategórie 80 kg. 

Keďže sa jedná o jedny z najväčších Európskych súťaží, pre mňa 2. miesto znamená zatiaľ najväčší úspech v mojej športovej kariére. Okrem toho, na súťaži Olympia Amateur Italy nás bolo v kategórií 16 borcov. Vnímam to nielen ako úspech, ale samozrejme aj ako výzvu do budúceho roka.

Máte nejaké rituály alebo zvyky, ktoré Vám pomáhajú udržať rovnováhu?

Aby som udržal balans medzi pracovným, osobným a kulturistickým životom, veľmi dôležité je pre mňa plánovanie. Akonáhle sa objaví niečo neočakávané, čo mi nabúra moje plány na nasledujúci deň/dní, buď to zruším alebo ak je to možné, tak vtesnám do mojich plánov. Ale rovnováhu si viem zachovať aj napriek neočakávaným udalostiam.  

Jediný môj rituál, keď ráno vstanem je postupnosť voda-jedlo-káva. Presne v tomto poradí, nikdy nie opačne. Po zobudení minimum 2-3 dcl čistej vody, potom raňajky a až po raňajkách káva. Kávu nikdy nepijem nalačno.

Ako vníma okolie Váš životný štýl?

Kulturistika nie je individuálny šport v pravom slova zmysle. Moje okolie - rodina, kolegovia z práce a priatelia, ktorí sú mojim životným štýlom ovplyvnení, stoja pri mne. 
Moji rodičia a súrodenci sú moji najväčší podporovatelia a fanúšikovia zároveň. Na zahraničných súťažiach ma podporujú na diaľku a sedia pred obrazovkami, keď čakajú, kým pôjdem na pódium.  

Môj ďalší najväčší fanúšik je moja šéfka z práce, aspoň teda ja to tak vnímam. Podporuje ma všetkými možnými spôsobmi ako to len ide, za čo som jej nesmierne vďačný a veľmi si to vážim. V práci sme úžasní kolektív a kolegovia sa tešia spolu so mnou, keď donesiem medailu.

Čo pre Vás osobne znamená slovo „úspech“?

Slovo „úspech“ pre mňa znamená zadosťučinenie za dobre odvedenú prácu a úsilie, ktoré som vynaložil na dosiahnutie cieľa. Keď som pri vyhlasovaní výsledkov ostal stáť na pódiu už len ja, vtedy prídu zimomriavky a pocit šťastia. Tie pocity sú neopísateľné. 

Avšak najväčší úspech je pre mňa progres, fyzický a mentálny. To, že sa neustále posúvam, nielen v kulturistike, ale aj v pracovnom a osobnom živote.

Aké sú Vaše najbližšie ciele – súťažné aj osobné?

Najbližšie súťaže by som chcel absolvovať na jeseň 2026, ale to už v hmotnostnej kategórií do 90 kg. Čo sa týka osobných cieľov, chcem venovať čas svojej rodine, kolegom a priateľom, lebo počas pred-súťažnej mám veľmi obmedzený čas. 

Mám rád svoju prácu, a preto za osobný cieľ považujem aj moje napredovanie v práci. Veľkú radosť mi robí napredovanie mojich klientov v posilňovni, pre ktorých chcem byť čo najlepším trénerom a mentorom. 

Mojim cieľom je teda rásť po všetkých stránkach, ako osobnostne, pracovne, tak aj v tom kulturistickom živote.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov na pódiu i mimo neho